Svätá Hildegarda z Bingenu
Hildegarda z Bingenu sa narodila v roku (1098 – 1179), v šľachtickej rodine na zámku Böckelheim v Nemecku. Otec Hildebert a matka Mechtilda patrili k uznávaným a bohatým rodom. Desiaty prírastok rodičia – Hildebert a Mechtild von Bermersheim od narodenia zasvätili Bohu – vtedy sa hovorilo, že bola odvedená ako desiatok Bohu. Hildegarda bola chorľavým dievčatkom. Dlho trvalo, kým sa naučila chodiť, bola slabá a oproti iným deťom, ktoré šantili, ona sa chovala utiahnuto, ticho a skromne. Veľa nehovorila. Nielenže bola slabá ale mala i rôzne choroby a plno bolestí.
Vízie od Boha
Hildegarda vo svojich spisoch uvádza, že prvé vízie od Boha mala už ako trojročná. Bola schopná vidieť to, čo väčšine bolo skryté vrátane budúcnosti. Jej videnia boli také presvedčivé, že ju nazývali Sybilou z Porýnia. Keď mala osem rokov, rodičia ju odviedli do pustovne na Disibodenbergu ku grófke Jutte von Sponheim. Jutta bola veľkým vzorom pre Hildegardu. V dobe zakladania pustovne a kláštora poprosili Juttu Hildegardiny rodičia, aby tam prijala aj ich dcéru aby tak naplnili sľub, ktorý dali v 40. deň po narodení, zasvätiť Hildegardu Bohu. Hildegarda vstúpila na Disibodenberg na sviatok všetkých svätých v roku 1106. V roku 1136 Jutta ochorela a zomrela. Bola pochovaná v kaplnke Panny Márie. Po pohrebe sa rehoľníčky zišli, aby si na miesto predstavenej vyvolili novú opátku. Sestry sa rozhodli pre Hildegardu. Tušila, a čoskoro sa to aj potvrdilo jej videniami a skutočnosťami, že ju čakajú mnohé úlohy. Naviac ochorela. Bola to vážna choroba, keď nemohla chodiť, ale zázračne vyzdravela, keď sa ešte vo väčšej pokore podriadila Božiemu prianiu. Svoje vízie a zjavenia zaznamenávala v spisoch.
Správy o kláštore sa šírili po krajine. Hovorilo sa o nej vo Falcku, Porýní a inde. To malo vplyv, že mnohé dcéry vážených šľachticov, rytierov a grófov z okolia sa rozhodli vstúpiť do kláštora aby pod vedením Hildegardy napredovali vo svätosti života. Vzhľadom k nedostatku miesta a na základe vízií založila Hildegarda nový kláštor v Rupersbergu. Za miesto stavby určila strmý vrch nad sútokom rieky Nahy a Rýna. Na tomto mieste stál totiž v ruinách opustený a schátralý kostolík sv. Ruperta. Sestra Richarda, ktorá bola na rekognoskácii miesta neprejavila veľké nadšenia nad rozhodnutím, že tu bude postavený kláštor. Terén bol plný divo rastúcich kríkov, bodliakov a vysokej trávy, ale rozhodnutie Hildegardy bolo však neoblomné a sama krajinská grófka Richarda zo Stade neváhala odcválať na koni do Mohuče a vybaviť u arcibiskupa súhlas na zriadenie nového kláštora. A tak sa na spustnutom vrchu začali diať veľké zmeny. Skupiny robotníkov zo sídiel z údolí Rýna a Nahe prichádzali a klčovali kríky, ničili burinu, upravovali terén a začali so stavbou. Pred Vianocami 1147 sa Hildegarda i sestry pripravili na presťahovanie. Ťažko sa lúčili s kostolom, kláštorom a s hrobom zakladateľky pustovne a kláštora, Jutty. Tak začala nová kapitola i v živote Hildegardy, všetko v súzvuku s poslaním, ktoré mala vytýčené a ktoré plnila.
Hildegarda si vedela poradiť v najrôznejších situáciách. Osvojila si liečenie telesne i duševne chorých, a tak sa jej dobrá povesť šírilana Porýní, ale aj v iných krajoch. Do kláštora na vrchu sv. Ruperta putovali ľudia zďaleka, aby videli vzácnu, múdru a láskavú ženu a opátku. Životopisci uvádzajú, že za ňou prichádzali celé zástupy. Vždy si našla pre prosebníkov čas a na základe svojich bohatých skúseností udeľovala lekárske rady a dávala recepty. Prichádzali aj neveriaci, často aj židia a ona ich všetkých obracala ku Kristovi. Ale o radu ju prosili aj duchovný predstavený, opáti a abatiše. S tými si väčšinou vymieňala listy. Jej vízie a názory ovplyvnili do značnej miery aj cisára Friedricha Barbarossu. Dá sa povedať, že zasahovala ako do cirkevného tak aj do politického života. Stala sa tiež uznávanou spisovateľkou a jej spisy ukazovali cesty k Bohu.
Spisy naplnené božou vôľou
Hildegarda sa odvážila vydať aj na misijné cesty po krajine. Popri iných prácach a povinnostiach, najmä v daždivom a zimnom období, pokračovala v diktovaní svojich myšlienok a videní. Z mnohých spisov najdôležitejšia je mystická trilógia „Poznaj cesty Pána“ („Sci vias Domini“), potom „Kniha životných zásluh“, náuka o mravoch a cnostiach, a „Kniha Božích diel“, mystická náuka o svete, kozmológia. Jej spisy boli zásluhou sestry Hiltrudy vyzdobené nejedným obrázkom, pritom niektoré zobrazenia zvierat mali symbolizovať zlé vlastnosti ľudí, ako hnev, hrubosť, márnivosť a pod. Sám pápež Eugenius III. bol očarený jej mystickým dielom. Po prečítaní jej dvojdielneho spisu „Sci vias“ (Poznaj cesty Pána), v ktorom popísala svojich dvadsaťšesť vízií, poslal Hildegarde ďakovný list, v ktorom uznáva jej činnosť a pripomína, že Boh dáva milosť len pokorným a vyzýva ju, aby v sebe uchovávala, čo má a čo jej prikazuje Duch Svätý. Tento list prispel k rozšíreniu jej slávy v celom kresťanskom svete. Hildegarda okrem iných napísala aj spis „Choroby a ich liečenie“, ktorý je zaujímavý i dnes. Preto je považovaná za prvú nemeckú prírodovedkyňu a lekárku.
Hildegarda posielala listy najrôznejším ľuďom. A to biskupom, rytierom, opátom, kráľovi aj cisárovi. Bola jednoznačne priama. Ona prehovárala do svedomia i duchovným a vládcom. Kráľovi Konrádovi III., ktorý ju prosil o duchovnú pomoc a modlitbu, napísala v liste toto napomenutie: „Polepši sa aby si sa už nemusel červenať pre Tvoje dni“. A cisárovi Fridrichovi Barbarossovi napísala ešte odvážnejšie slová: „Chráň sa, aby Ťa najvyšší kráľ nezavrhol pre slepotu Tvojich očí“.
Pri veľkej starostlivosti o mnohých nezabudla na svoje spolusestry, mala pre ne čas, dávala im rady a ony sa tešili na stretnutie s Hildegardou, zvlášť na jej prejavy, keď vysvetľovala Evanjelium. Bola potešená že za ňou prichádzajú úbohí a zastrašení. Prichádzali prostí ľudia a ženy z ľudu, utrápené matky s ich problémami a prosbami. Tak sa stala hora sv. Ruperta útočišťom najmä pre chorých, ktorý sa vliekli na horu, lebo vedeli, že kláštor na vrchu im poskytne liek na telo i dušu. Mních Wibert napísal: „Bola slúžkou všetkých z lásky, neustále oddaná požiadavkám okamihu...., takže mohla s Apoštolom povedať: Stala som sa všetko pre všetkých, aby som všetkých získala.“ Hoci mala už Hildegarda svoje roky, stále ju čakali nové úlohy. V roku 1165 založila Hildegarda kláštor v Eibingene a za predstavenú určila svoju vernú pomocníčku Hiltrudu, ktorá tu viedla komunitu tridsiatich sestier. Jeho komunita benediktínok existuje dodnes.
Na sklonku života
Keď prekročila sedemdesiat rokov, hoci trpela rôznymi chorobami staroby, držala sa práce opátky a ďalej diktovala mnohé listy. Vedela že jej odchod z tohto sveta sa blíži. Videla, že sestry sú smutné, a preto ich tešila a prosila, aby jej zaspievali obľúbenú pieseň k Matke Božej. Zomrela nad ránom 17. septembra 1179 vo veku osemdesiatjeden rokov. Pri jej smrti sa ukazujú na oblohe podivuhodné znamenia. „Nad komnatou, v ktorej svätá panna pri prvom súmraku nedeľňajšej noci odovzdala svoju dušu Bohu, zjavili sa na nebi dva mimoriadne jasné oblúky rôznej farby. Rozprestierali sa na veľkej, dlhej dráhe na všetky štyri strany sveta. Jeden sa klenul zo severu na juh, druhý z východu na západ. V mieste, kde sa obidva oblúky v zenite pretínali, žiarilo jasné svetlo tvaru Mesiaca. Svietilo doďaleka akoby chcelo zahnať nočnú temnotu z okolia domu smrti. V tomto svetle bolo vidieť červený trblietavý kríž, ktorý bol spočiatku malý, potom však narástol do obrovskej veľkosti. Tento kríž bol obklopený nespočetnými rôznofarebnými kruhmi, v ktorých sa utvárali jednotlivé červené trblietajúce sa kríže s vlastnými kruhmi. Menšie kruhy však bolo vidieť skôr. Keď sa rozprestreli po nebeskej klenbe, rozšírili sa ďalej na východ. Zdalo sa, akoby sa približovali k zemi, k domu, v ktorom zosnula svätá panna, a ponorili celý vrch do žiarivého svetla.“
Týmto znamením, Boh dal všetkým zreteľne najavo, že svoju vernú služobnicu povolal domov, do večnej slávy.
Tento deň je zaradený do kalendária Cirkvi. Rozlúčili sa s ňou mnohí biskupi, šľachtici, poddaný, žobráci i chorí. K jej hrobu prichádzali potom mnohí ľudia a na jej príhovor sa udiali aj náhle uzdravenia.
Použité literárne pramene:
Milan Gajdoš: Svätá Hildegarda a jej kaplnka na Sliači
Dr. Gottfried Hertzka: Lékárna svaté Hildegardy
